Súčasťou vybavenia počas pobytu
v tme boli aj hudobné nástroje. Mňa najviac oslovil africký bubón.
Mala som nejakú predstavu o tom, ako asi hrá. Na moje prekvapenie však znel úplne inak. Skúšala som sa s ním hrať. Skúšala som, aké tóny vydáva. Po chvíli som sa zastavila a zamyslela nad tým, prečo na bubón búcham len tak potichu. Veď ma nikto nepočuje a nikoho neruším.
Akoby som sa hanbila sama pred sebou. Napriek tomuto pocitu som začala na bubón búchať s čo najväčšou intenzitou. Po chvílke som začala spievať.. a dokonca revať!
Prišlo úžasné uvoľnenie. Akoby som prešla cez nejakú pomyselnú stenu v sebe. V tej chvíli som cítila, že sa zmenilo moje nastavenie. Cítila som, že som sa otvorila svojmu skutočnému vyjadreniu bez toho, aby som sa hodnotila.
Bola som veľmi prekvapená, že som objavila tú pomyselnú stenu, o ktorej som ani netušila.
Uvedomila som si, že sa často vyjadrujem len do tej miery, ako si myslí môj rozum, že je slušné. Uvedomila som si, že sa vlastne zdráham vyjadriť naplno vo svojej podstate.
Mala som z tohto poznania oči dokorán. Jasne som videla aj napriek tomu, že som bola v tme. Zaviedlo ma to k ohľadom, ktoré robím na úkor seba.
To, že som si dovolila v tichu vyjadriť seba bolo kľúčové. Aby som vedela rozlíšiť, kedy som to ja a kedy ma riadi ale aj "chráni" moje ego.