Keď nás niekto zraní, staneme sa nevedomky zbabelými.
Vyhýbame sa čomukoľvek, čo môže znovu zabolieť. Pretože chceme chrániť svoje srdce pred ďalším zranenim.
Toto vyhýbanie sa nás zavedie do slepej uličky. Po čase zistíme, že táto cesta nevedie nikam.
Utláčame sami seba a staneme sa obeťou vlastného myslenia a bolesti. Aby sme si neublížili, konáme skôr opatrne ako odvážne.
Aj keď sa to z vonkajšieho pohľadu môže paradoxne javiť úplne inak.
Prezentujeme sa sebavedomo a tvárime sa, že všetko je v poriadku.
Nasadíme si masku, ktorá nás skrýva, no v skutočnosti nám vôbec neslúži a zväzuje nás.
Až keď sami sebe priznáme pravdu, môžeme sa pohnúť ďalej.
Cesta späť zo slepej uličky vedie cez otvorenie bolesti, jej prijatie
a odpustenie.
Často je to veľmi náročné. Veď komu by sa chcelo znovu trpieť.
Ale pokiaľ sa bolesti nezbavíme bude nás cely život viesť cez bolesť.