Keď sa povie ľahostajnosť, automaticky si povieme, že nás sa to netýka. Veď si plníme svoje povinnosti a chodíme do práce. Záleží nám na tom, ako sa darí naším priateľom, rodine. Tiež nám nie je jedno, čo sa deje na úrovni spoločenského diania. Takže o ľahostajnosti tu nemôže byť reč. Ale položili ste si otázku inak? Som ľahostajný k sebe a svojím potrebám? Ja som si ju kedysi položila a to, čo som objavila, ma priviedlo k zodpovednosti k sebe a svojmu konaniu.

Moje uvedomenia prichádzali postupným pozorovaním, ktoré ma, nie raz, prekvapili. Zistila som, že veľakrát som ľahostajná k tomu, čo cítim v konkrétnych situáciách. Cítila som niečo, ale konala som inak - pretože tak je to slušné a tak sa to očakáva. Nepovedala som priamo to, čo chcem, ale diplomaticky som sa krútila okolo témy, len aby som sa nikoho nedotkla. A pritom som sa dotýkala hlavne samej seba. Dávala som si najavo, že si samu seba nevážim. Nepočúvala som signály svojho tela, ktoré veľakrát hovorili jasnou rečou. Túto reč som vôbec nevnímala. Prečo? Pretože, som to vnímala ako neodmysliteľnú súčasť môjho fungovania a stavu tela. Proste som si zvykla na to, že moje telo niečo bolí.  A vôbec som neriešila, že by to mohlo byť inak. Tieto uvedomenia boli pre mňa kľúčové. Pochopila som, že ľahostajnosťou si spôsobujem utrpenie. Vďaka ľahostajnosti sa môj život uberal úplne iným smerom, ako by sa mi páčilo. Až keď som prijala zodpovednosť sama za seba a svoje konanie, voči sebe, nastala zmena. Ale to je už iný príbeh.

Ľahostajnosť je neochota využívať svoje schopnosti v prospech seba. Neochota plynúť s tým, kto sme a ako to cítime.  

Práve v dnešnej dobe je dôležité nebyť ľahostajný k sebe. Je to kľúč ku slobode.